História

História Cane Corso

Prvé zprávy

Prvou iskrou, ktorá prebudila záujem o Cane Corso, sa stal list Pabla Petrelli, publikovaný v roku 1978, v 6. čísle oficiálneho časopisu talianskeho klubu ENCI (Ente Nazionale della Cinofilia Italiana), „I Nostri Cani“.

V decembri toho istého roku, vychádza v tomto časopise článok Paula Brebera, v ktorom opisuje jedinca, ktorý sa našiel v talianskom regióne La Puglia, tiež vďaka opisu  psa v liste profesora Bonatti, datovanom 2. decembra 1973.  V tomto liste sa opisuje krátkosrstý pes, odlišný od Neapolského mastifa. Okrem toho profesor Ballotta, známy chovateľ bradáčov, uviedol, že videl niekoľko takých psov v sedliackych častiach La Puglia.

V máji 1979 Stefano Gandolfi, sotva 16 ročný, vďaka rukopisom a fotografiám Pabla Brebera, poznal, že ide o starobylé talianske plemeno, ktoré prežilo dve svetové vojny.  Toto poznanie a myšlienka genetického znovuzrodenia plemena, sa stali jeho hlavným cieľom.

K tomuto projektu pritiahol aj pánov Giancarlo a Luciano Malavasi, uznávaných chovateľov nemeckých ovčiakov, odovzdávajúc im všetok svoj zápal a entuziazmus, ktorý ho poháňal. Spoločne sa spojili s Breberom, ktorý im odovzdal všetky informácie a vyslovil želanie sprevádzať ich do La Puglia, kde sa stretol s prvými jedincami a kde sa uskutočnilo aj prvé spojenie – 14. novembra 1975 sa narodilo 7 šteniat zo spojenia Aliot a Mirak. Medzi nimi sa narodila pásikavá suka Brina, ktorá bola spárená s pásikavým psom, menom Picciut. Z tohto spojenia sa 15. januára 1978 narodilo 10 šteniat.

V septembri 1979 sa Pablo Breber, Stefano Gandolfi a Luciano Malavasi stretávajú v La Puglia s cieľom nájsť a vybrať prvých jedincov, urobiť selekciu a začať s obnovou plemena.

Prvá aproximácia

V čase prvej návštevy v oblasti La Puglia, sa pozornosť všetkých troch nadšencov ( Breber, Gandolfi a Malavasi) sústredila na 6 jedincov : 2 psov a 4 suky, ktoré pochádzali z vrhov v rokoch 1975 až 1978. Všetci boli strednej až veľkej veľkosti, s usporiadanými proporciami a s dobre vyvinutým svalstvom. Psy boli všetci ušľachtilí, atletickí a veľmi uspokojivej molossoidnej štruktúry, ale s absolútnou absenciou nadmernej ťarchy Neapolského mastifa.

Boli veľmi podobnej štruktúry tela a môžeme ich rozdeliť do dvoch typov, podľa posudzovania hlavy. ALMA a COCAB, potomkovia BRINY z roku 1978, mali hlavy „alaneggiante“ a nožnicový skus. Matka však mala kratšiu papuľu a predkus. TIPSI, ďalšiu z pomedzi súk, opäť dcéru Briny, popísal Gandolfi takto : „ mala dlhšiu papuľu, niečo cez jednu tretinu dĺžky hlavy, s predkusom. Hlava, ako celok, bola ušľachtilá a súmerná, krátka a harmonická suka, ostražitá a živá. Kľúčová suka v ozdravovacom programe.“

K týmto štyrom sukám pridali psa menom TAPPO, tiež syn Briny. Mal ľahký predkus, osvalenie vzbudzujúce rešpekt, žltohnedú farbu a bol darčekom pre Breberových priateľov v provincii Foggia. Zostavu 6 exemplárov uzavrel žíhaný pes menom PICCIUT, otec psov Alma, Cocab, Tipsi a Zappo. Majiteľ, Armando Gentile, povedal, že jeho hlava bola ešte o niečo typickejšia, s papuľou ako Tipsi, o kúsok dlhšou ako jedna tretina hlavy. Všetkých psov spájala zbiehajúca sa línia čela a nosu.

Obnova – Znovuzrodenie

Konkrétne problémy pri obnove plemena vznikli už v tomto prvom spojení. Psov bolo veľa a  majitelia, ktorým boli zverené prvé exempláre narodené v prvých dvoch vrhoch Brebera, nedôslední. Vlastníci nemali žiadnu kynologickú kultúru. Gandofli uviedol: „Nejednotnosť, numerická nedôslednosť a ťažkosti pri tvorbe nášho oživovacieho programu, sú dôvodom na obavy aj úplnú zmätenosť. V septembri 1980 sa zo 17 šteniat, narodených z prvých dvoch vrhov Brebera, našlo len 5. Ostatné, venované pastierom, boli roztratené po krajine a ich stopy sa stratili. Len dve suky, TIPSI a BRINA, sa nachádzali pod priamou kontrolou. Boli nájdené ďalšie exempláre: pes DAUNO (brat Briny) a veľmi starý MIRAK. Toto bola v podstate len kvapka v mori, skutočné oživenie plemena sa ešte nezačalo.“

Uvedomujúc si situáciu a problémy, Gandolfi a bratia Malavasi, vďaka rade Casoliniho, pochopili, že sa nezaobídu bez seriózneho programu pre obnovenie plemena a štábu, ktorý by garantoval patričnú pozornosť pre ďalší rozvoj, predovšetkým pragmatickú filozofiu chovu. Toto všetko si vzali na svoje plecia bratia Malavasi, ktorí  sa zaviazali využiť ich chovateľskú stanicu, aby získali čo najviac vhodných jedincov. „Starať sa o ne, dohliadať na spojenia, pomáhať sukám pri pôrode a sledovať vrhy. To všetko výmenou za neistú budúcnosť, čakanie na hypotetický výsledok chovu, neznámeho pre väčšinu ľudí a neistý osud.“ (Casolino).

Vďaka prístupu bratov Malavasi, bolo možné nakoniec začať so serióznym programom obnovy, tak ako to mali v pláne Gandolfi a Casolino. Títo ľudia, s odhodlaním a vytrvalosťou, položili základy toho čo je dnes taliansky Cane Corso. Koncom roka 1979 a v januári 1980 boli prevezené prvé kusy do Mantovy: suky TIPSI a BRINA, spolu so psom menom DAUNO, pochádzajúcim z Breberovho prvého vrhu zo spojenia MIRAK x ALIOT.

Výsledky prvého odchovu

Aj napriek problémom s prácou v pokrvnej línii, s cieľom ustáliť druh a štruktúru, sa od týchto kusov narodili prvé Cane Corso modernej doby. Z nich všetkých sa vybrali exempláre podľa postavy, typu a schopnosti odovzdať svoje genetické rysy a potenciál. Predovšetkým to boli dvaja čierny bratia, potomkovia DAUNA a TIPSI, ktorí sa narodili v chovateľskej stanici Malavasi a la Battaglia, v súčasnosti Antico Cerburus. BASIR zapožičaný p. Casolinim bol považovaný za referenčný bod pre plemeno. BULAN, ktorého vlastníkom bol  Gianantonio Sereni, sa ukázal ako vynikajúci plemenník v rámci programu obnovy chovu. A nakoniec ALIOT, šedý pes a TABBY tigrovaná suka, ktorých bratia Malavasi zverili do opatery Michele Angiolillo.

Znovuzrodenie

„18.október 1983 sa pre Cane Corso stal historickým míľnikom. Prvý krát sa skupina nadšencov zhromaždila so svojimi psami aby zhodnotila situáciu. 12 dospelých jedincov bolo preskúmaných a presne zmeraných Dr. Giovannim Ventura, veterinárom, chovateľom a rozhodcom ENCI. Takmer všetky jedince mali mierny predkus, kraniofaciálne osi boli mierne konvergentné, priemerná váha psov bola 47 kg a u súk 38 kg. Srsť bola väčšinou čierna, tigrovaná, hnedožltá a šedá. Všetky psi mali atletický vzhľad a žiadnu nadváhu, štvorcovú a masívnu hlavu.“ (Gandolfi)

V ten istý deň bola oficiálne založená ‘Società Amatori Cane Corso’, (SACC) so sídlom v Mantove.

Prezident: Stefano Gandolfi. Vice-prezidenti: Pablo Breber and Luciano Malavasi.Tajomník: Fernando Casolino. Hospodár: Gian­carlo Malavasi. Riaditeľ: Gianantonio Sereni. Zakladatelia: M. Angiolillo - N. Anselmi - D. Bal­dassarri - G. Bonatti - C. Bondavalli - B. Bon­fanti - P. Breber - P. Buzzi - F. Casolino - G. Gallini - S. Gandolfi - G. Malavasi - L. Mala­vasi - G. Mauro - G. Monfardini - S. Nardi - G. Sereni - V. Suffritto - A. Tellini - G. Ventura.

V roku 1985 bol Casolino poverený skontaktovať sa s kynologickými posudzovateľmi a s ‘Ente Nacionale della Cinofilia Italiana’, talianskych klubom chovateľov, aby získal oficiálne uznanie plemena.

BASIR, iniciátor a nesporný plemenník, „bol predstavený niektorým sudcom, ktorí ho považovali za vzor, z hľadiska morfológie, správania a charakteru.“ (Gandolfi)

16.júna 1985 sa uskutočnilo prvé oficiálne stretnutie nadšencov SACC a oficiálneho klubu chovateľov, reprezentovaných expertami ENCI Franco Bonetti, Antonio Morsiani, Mario Perri­cones and Claudio Bussadori. Bolo tu predstavených 10 jedincov Cane Corso. Napriek malému počtu psov, bol zo strany ENCI prejavený vysoký záujem, a tak 3. novembra 1985 bola poslaná do Mantovi, na špeciálnu výstavu „Raduno di Razza“, organizovanú SACC, oficiálna delegácia zástupcov ENCI.

Posudzovatelia Barbati, Mentasti, Morsiani, Pinturas, Perricone, Vandoni, a Ventura sa zúčastnili ako zástupcovia. Po tomto stretnutí ENCI začalo vážne uvažovať o oficiálnom uznaní plemena.

Niet pochýb, že to všetko kvôli stálemu záujmu Antonia Morsianiho a Maria Perricone, expertov a medzinárodne uznávaných posudzovateľov a chovateľov molossov.

V roku 1986, Casolino, Malavasi a Sereni Gandolfi odcestovali niekoľkokrát na juh Talianska a hľadali nových jedincov, kvôli ich zaradeniu do vopred zvolenej krvnej línie. Počas roku a pol, vďaka spolupráci s novými nadšencami žijúcimi v regiónoch Puglia, Umbria a Sicília, sa im podarilo získať 30 nových jedincov, patriacich do jedenástich rôznych línií.

Počas tohto roku a pol, vďaka týmto novým členom, bolo vytvorené zastúpenie SACC v La Puglia a na Sicílii. Toto naštartovalo plodnú spoluprácu medzi nadšencami z pôvodných oblastí Cane Corso a Centrom výberu a obnovy plemena, ktoré bolo v Mantove, v chovateľskej stanici bratov Malavasi. Hlavným zodpovedným za túto spoluprácu, spojkou medzi juhom a centrom v Mantove, bol nadšenec Vito Indivieri. Bol priateľom Morsianiho, žijúci v La Puglia. Kým cestoval ako podomový obchodník,  snažil sa zapísať a nájsť odporučenia hodných jedincov.

Na Sicílii, pracoval s rovnakým nadšením Giovanni Tumminello, ktorý ponúkol dostatočné množstvo historických informácií a fotografického materiálu k sčítaniu Cane Corso v tejto oblasti.

Vďaka tejto jednote ducha pri plnení úlohy obnovy, ktorá začala koncom roka 1979, bolo umožnené Dr. Morsianimu začať biometrické merania, ktoré by rýchlo viedli k vypracovaniu oficiálneho štandardu plemena Cane Corso.

Dr. Morsiani, ktorý bol v rámci výboru sudcov ENCI, výboru SACC, spoločník a pomocník v niekoľkých stretnutiach na severe a juhu s pánmi Gandolfi, Malavasi, Indivieri a Tuminello, začal uskutočňovať merania, vybral Basira ako predstaviteľa plemena  vybral 50 exemplárov z pomedzi 90 jedincov, ktorých posudzoval.

Uznanie plemena

Po dlhej ceste, úspechoch a sklamaniach, istotou striedajúcou pochybnosti, po kynotechnických meraniach, štúdiách a posudkoch charakteru, po viac ako siedmych rokoch tvrdej práce a nadšenia, konečne získali prvé oficiálne uznanie Cane Corso, v novembri 1987.

Výkonná rada ENCI schvaľuje štandard stanovený Dr. Antoniom Morsianim.

V roku 1988, počas výstav v Miláne, Florencii a Bari, sudcovia  Morsiani, Perricone, a Vandoni hodnotili ďalších 50 psov a výsledky meraní boli pridané k ďalším takmer 60 exemplárom, ktoré zapísal Vito Indivieri na juhu Talianska, vrátane fotografií a informácií o rôznych krvných líniách.

Na konci roku 1988 bola dokončená topografická mapa známych a registrovaných jedincov.

Posledná generálna skúška sa uskutočnila v októbri vo Fogii, kde bol prítomný Dr. Morsiani pre všetky potrebné hodnotenia. Táto posledná úspešná skúška nakoniec presvedčila expertov ENCI aby prijali posledné nevyhnutné kroky ku konečnému a oficiálnemu uznaniu plemena.

25. novembra 1990, pri príležitosti Európskej výstavy vo Verone, bolo vystavených 15 Cane Corso v kruhu cti. Jednalo sa o prvú oficiálnu prezentáciu na medzinárodnej úrovni. Vtedy bola vytvorená a odovzdaná profesorovi Vittoriovi Dagradi „Otvorená kniha“, kde boli zaznamenané všetky dospelé jedince, ktoré mali kynometrické výsledky a uznané tetovanie, títo budú posudzovaní v súlade so štandardom, ktorý vypracoval Dr. Antonio Morsiani, na základe morfologického typu BASIR.

V Seveso, na konci septembra 1993, sú Cane Corso hodnotení a potvrdzujú svoj titul za účasti sudcov  Bernini, Bonetti, and Vandoni – takmer 100 Cane Corso pod šírym nebom Lombardie!

ENCI ( Ente Nacionale della Cinofilia Italiana.) Výkonná rada sa po konzultáciách a vypočutí pozitívneho názoru Výboru sudcov, Výboru talianskych plemien a Výboru pre chov rozhodla a 
20. Januára 1994 sa Cane Corso stáva legitímnym, v poradí 14, talianskym národným plemenom.

Zdroj : www.magazinecanecorso.com - original article 
          Magazine Cane Corso N°1 2011 dec/jan, page 6

História Cane Corso

Plemeno Cane Corso bolo v roku 1996 uznané FCI a popisuje ho štandard FCI 343

Stručná história - Talianske plemeno Cane Corso patrí medzi molosoidné plemená a je priamym potomkom rímskych vojnových psov zvaných Canis Pugnax. Tieto psy sa používali nielen v boji, ale tiež ako arénové psy pre boj s ostatnými zvieratami.

História Canis Pugnax je nejasná, ale predpokladá sa, že bol vyšľachtený niekoľko storočí pred našim letopočtom z Tibetského Mastifa, ktorého popisuje už Marco Polo. História mena Cane Corso je tiež neistá, slovo Cane znamená pes (od latinského Canis), slovo Corso je asi odvodené od latinského slova “Cohors” čo znamená strážca. Dalo by sa teda povedať, že Cane Corso znamená pes ochranca.

Po páde Ríma sa plemeno používalo ďalej ako vojnové, ale tiež aj ako lovecké, pastierske a strážne čo sa v podstate nezmenilo až do tohto storočia.

V dôsledku razantnej zmeny spôsobu hospodárenia skoro zaniklo. Predtým používaný systém nezávislých hospodárskych usadlostí, kde bol tento pes využívaný väčšinou k ochrane majetku a dobytka sa zmenil na centralizovaný. Našťastie sa ale našlo niekoľko nadšencov, ktorí sa týmto psom začali v sedemdesiatych rokoch venovať a plemeno bolo zachránené.

Pre plemeno sú charakteristické vlastnosti ako vernosť, poslušnosť, sila, vytrvalosť a odvaha, ktoré boli pestované cele storočia. Pes je absolútne verný svojmu pánovi a rodine a prípadnú zmenu by niesol moc ťažko. Ochranu majetku a pána má geneticky zakódovanú a k tomuto účelu nie je treba zvláštneho špeciálneho výcviku. K úplne cudzím ľuďom sa chová rezervovane až podozrievavo a pozorne sleduje situáciu.

Pes nepoznamenaný zlým výcvikom nikoho nenapadá a nie je agresívny, zakročí len v prípade bezprostredného nebezpečia, zákrok je potom razantný a nekompromisný. V prípade že je napadnutý je schopný sa brániť spôsobom, ktorý môže skončiť smrťou protivníka.

Obľúbenosť plemena v súčasnosti stúpa pre jeho silný teritoriálny pud a neprekonateľnú lásku k svojmu majiteľovi a rodine, ktorá preňho znamená všetko a je odhodlaný ju brániť do posledného výdychu telom aj srdcom. Cane Corso miluje deti a stáva sa ich verným a nenahraditeľným priateľom a strážcom, ktorý sa rád zúčastní každej detskej hry.

1973 - Profesor Francesco Ballotta a Dr. Antonio Morsiani sa v okolí mesta Puglia zoznámili s niekoľkými jedincami psa typu CC, ktorí sa tu chovali už po celé roky a dochované fotografie z päťdesiatich  rokov dvadsiateho storočia toto iba potvrdzujú. Boli to psi výrazne odlišný od Neapolského mastina skôr pripomínali psy typu Bullmastiff alebo Cane de presa Malorca.

1974 – Na výstave v meste Foggia sa prezentovalo 5 exemplárov psov typu CC. Jeden šedý pes z Ortanovy, jeden čierny z Montelly, jeden žíhaný pes a jedna čierna fena z Lucery a jeden pes nevedno odkiaľ.

1978 -  Dr. Paolo Breber kontaktoval ENCI a inicioval počiatky oživovania chovu CC. Podarilo sa nájsť celkom 19 exemplárov CC. Od r.1975 – 1978 sa narodilo v meste Foggia celkom 17 šteniat CC.

1979 – Pán Stefano Gandolfi a pán Luciano Malavisi potvrdili existenciu ďalších jedincov CC v meste Puglia. Do roku 1980 sa podarilo odchovať na fene Tipsi a Brine v spojení so psom Daunem celkom 18 šteniat CC. Z toho boli pre oživenie rasy najviac využívaný Basir, Bulan, Babak a Aliot. Z dochovaných fotografií je vidieť, že to bolo na svoju dobu neuveriteľne typovo kvalitný CC a pes Basir a Bulan patrí u CC medzi skutočné legendy. Mnohý dnešný psi by im mohli tak skvelé hlavy a telá závidieť. Dr. Giovanni Bonatti a Dr. Giovanni Ventura, veterinár a tiež rozhodca pre exteriér, vypracovali štúdiu pre ďalší chov CC. V tomto roku sa veľmi aktívne zapojili do programu tiež pán Gianantonio Sereni, neskôr prezident SACC, a profesor Fernando Casolino.

6.10.1983 – Bol vypracovaný prvý popis jedincov CC, a to na základe posúdení dvanástich typických jedincov. Tento prvotný štandard vypracoval Dr. G. Ventura. Bol veľmi strohý a okrem iného sa v ňom písalo, že samci CC vážia cca 47kg a feny cca 38kg, pričom horná výška samcov je maximálne 68cm v kohútiku a fen maximálne 64cm. Farby boli vypísané – čierna, žíhaná, plavá a šedá, o bielych znakoch sa konkrétne v tomto popise nehovorí.

1983 – založený klub milovníkov CC – SACC.

16.6.1984 – Bolo usporiadané stretnutie CC s výstavou. Bol prezentovaný pes Basir a bol predstavený ako vynikajúci typický predstaviteľ plemena. Basir poslúžil ako vzorový pes, na ktorom sa demonštrovalo, kam by sa mal chov CC ďalej uberať. Poslúžil i pre vypracovanie nového štandardu plemena. Rozhodcovia na tejto výstave boli F. Bonetti, A. Morsiani a M. Perricone.

3.11.1985 – V Mantove sa stretli rozhodcovia Barbati, Mentasi, Morsiani, Quadri, Perricone, Vadoni a Ventura, kde spoločne pripravovali všetko pre vypracovanie nového štandardu plemena CC.

1987 – Dr. Morsiani a Dr. Perricone predložili podrobný štandard plemena. V tomto roku bolo registrovaných už cca 100 exemplárov od severu po juh Talianska.

1988 – Na výstavách v Miláne, Firenze a Bari, kde posudzovali páni Morsiani, Perricone a Vandoni, sa prezentovalo cca 50exemplárov. SACC nazhromaždil tiež 97 fotografií psov, ktorí vyhovovali požadovanému typu.

25.11.1990 – Bola rasa prezentovaná na Európskej výstave vo Verone a bol tu tiež k dispozícii štandard v štyroch jazykoch – francúzštine, angličtine, nemčine a španielčine.

1990–1992 – V týchto rokoch bolo na výstavách klubu v Mantone, Foggii, Ostuni, Morciane, Messine prezentovaných neuveriteľných 563 exemplárov. Posudzovali ich páni Ammannati, Dagradi, Morsiani, Perricone a Vandoni. Zaevidovaných bolo už celkom 820 exemplárov.

20.1.1994 – Predsedníctvo ENCI uznalo definitívne CC ako štrnástu národnú rasu.

1.7.1995 – Týmto dňom sa zadáva na talianskych výstavách psom CC titul CAC a môže im byť priradený (po splnení potrebných podmienok) titul šampión Talianska.

1996 – ENCI prezentovalo rasu FCI a naviazala jednanie s prezidentom FCI Dr. Hansom Mullerom o medzinárodnom uznaní rasy CC.

9.11.1996 – ENCI zaviedla pre plemeno CC skúšku povahy a poslušnosti CAL 1. Pes, ktorý chce získať titul šampióna Talianska musí okrem výstavných výsledkov zložiť aj túto skúšku. ( V súčasnej dobe platí ešte jedna podmienka, a to vyhotovené RTG na DKK s výsledkom maximálne 2/2, inak nie je titul taliansky šampión jedincom plemena CC priznaný.)

12.11.1996 – Plemeno CC je pod záštitou FCI a po desiatich rokoch sa bude opäť plemeno ako celok hodnotiť, či je skutočne samostatným, životaschopným, ustáleným a zdravým plemenom.

2007 – Plemeno Cane Corso je oficiálne zaradené pod FCI – môže mu teda byť na medzinárodných výstavách zadaný titul CACIB a nasledovne potom po splnení podmienok aj titul Interšampión.